Oficiálne sa to nazýva postkoitálna depresia a tento duševný problém sa stáva aktuálnym práve v dnešnej dobe nadmerného vyzdvihovania telesnosti. K telesnému spojeniu, ako k niečomu vrcholnému v našom živote, sme ustavične nepriamo a podprahovo nabádaní reklamou, internetom, filmami, časopismi, módou a mnohým iným, až sa zdá, akoby sa jedine okolo toho točil svet, a akoby jedine na tom záležalo. A tak, pod tlakom všetkých týchto vplyvov, ľudia často siahajú po telesnom spojení.
Zvláštne však je, že takmer tretina žien cíti po ňom depresiu. A to i vtedy, ak bol styk nadmieru uspokojivý, pričom niekedy ide až o tak intenzívne stavy, že na ne ženy reagujú plačom. Spomínaný problém sa však samozrejme týka i mužov.
A hoci sa odborníci snažia uspokojivo objasniť príčiny postkoitálnej depresie, stále zostáva veľkou neznámou, prečo spomínaný syndróm postihuje i ľudí, ktorí majú naozaj radi svojich partnerov a prežívajú s nimi veľmi naplňujúce telesné spojenie.
Keďže ale súčasní odborníci nezahrňujú do svojich teórií duchovný rozmer univerza, a tým pádom i duchovný rozmer človeka, ako i všetkého, čo s ľudskou bytosťou súvisí, nie sú schopní vystihnúť pravé príčiny mnohých vecí, a preto zostávajú ich potencionálne riešenia vždy iba čiastočné a neuspokojivé.
A práve preto sa teraz pokúsme pozrieť na daný problém z duchovného hľadiska, ktoré je pre jeho pochopenie kľúčové.
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že problém depresie po pohlavnom akte bude pravdepodobne problémom ľudí citlivejších, alebo inak povedané, duchovne vnímavejších. Ich vnútorná, duchovná podstata im totiž práve takýmto spôsobom, prostredníctvom tichého hlasu ich svedomia naznačuje, že čosi nie je v poriadku a že je to treba začať riešiť. A naznačuje to tým, že cítia po telesnom akte čosi také, ako je „opica“ po alkoholickom fláme.
Nemožno tvrdiť, že je to presne to isté, ale ide o čosi veľmi podobného, pretože v oboch prípadoch chce človek prostredníctvom tela, čiže v čisto telesnej rovine zároveň naplniť a uspokojiť i potreby svojho najhlbšieho vnútra. Lebo ľudia vo všeobecnosti netušia, že majú nie len potreby tela, ale aj ducha. Preto sa im potom v ich naivite a nevedomosti oboje zlieva do dohromady a oni podvedome dúfajú, že uspokojením potrieb jedného, čiže tela, uspokoja aj to druhé, čiže ducha.
Veď zo všetkých strán, ako sme o tom už hovorili v úvode, nám je predsa neustále naznačované, že akt telesného spojenia predstavuje určitý vrcholný moment, ktorý môže naplniť všetky naše očakávania, takže mnohí ľudia napokon naozaj nadobúdajú presvedčenie, že im to môže priniesť skutočne šťastie a vnútorné naplnenie.
Zrazu však pociťujú, že boli oklamaní. Že sa síce priblížili až na dosah k čomusi veľkému a nádhernému, avšak zostali stáť pred jeho bránou a jeho hranice nedokázali prekročiť ani tým najintenzívnejším a najvášnivejším zážitkom telesného spojenia.
Problém je totiž v tom, že podvedome očakávajú viac, ako môžu dostať. Lebo telesné spojenie im môže poskytnúť iba uspokojenie ich pudov, zatiaľ čo onen hlboký vnútorný mier, naplnenie duše a prežívanie šťastia a radosti, ktoré podvedome očakávajú, môžu dosiahnuť iba svojim spojením s Duchom. Tieto potreby je totiž možné napĺňať iba v rovine duchovnej a nie inak. V nijakej inej zástupnej forme. A pretože telesná vášeň pominula a oni zostávajú duchovne prázdni, cítia sklamanie a zmocňuje sa ich depresia.
Pohlavný pud nám môže sprostredkovať jeden z najvyšších zážitkov v rámci toho, čo je nám schopná poskytnúť hmota vo svojom bytostnom druhu. Ale keďže človek je vo svojej najvnútornejšej podstate duchovný, jeho vnútro zostáva nenaplnené. Zviera týmto aktom dosahuje skutočne svojho vrcholu, ale človek nie. Človek môže dosiahnuť vrcholu svojho šťastia a naplnenia jedine v spojení s Duchom. Jedine prostredníctvom spojenia vlastnej, najvnútornejšej duchovnej podstaty s vyžarovaním Ducha.
Duch človeka však môže dosiahnuť spojenia s Duchom Božím jedine prostredníctvom svojej osobnej snahy o naplňovanie vysokých a vznešených hodnôt Ducha, čiže každodenným životom v súlade so spravodlivosťou, cťou, dobrom, ľudskosťou, vnútornou čistotou a ušľachtilosťou.
Čím viac a čím intenzívnejšie človek žije týmito a im podobnými hodnotami, tým užšie a silnejšie je jeho spojenie s Duchom a tým intenzívnejšie rastie miera jeho šťastia, radosti a plnosti bytia.
Uspokojovanie pohlavného pudu patrí totiž k uspokojovaniu čisto fyzických potrieb človeka, akými sú trebárs potreba po uspokojení hladu, potreba po uspokojení smädu, alebo uspokojenie potreby odpočinku. A aj keď uspokojovanie pohlavného pudu predstavuje naozaj výnimočné prežívanie, zostane navždy iba v hraniciach hmoty a preto nikdy nedokáže naplniť najhlbšiu podstatu človeka, čo sa u vnímavých a citlivých ľudí prejavuje depresiou bezprostredne po doznení telesného spojenia. Lebo človek aj napriek nemu zostáva vnútorne nenaplneným a nevie, ako by toto naplnenie dosiahol, hoci po ňom hlboko podvedome túži. Jeho duch v ňom po ňom túži.
Ako však už bolo povedané, radosť, vnútorný mier a šťastie napĺňajú vnútro človeka jedine prostredníctvom jeho vlastného naplňovania potrieb svojho ducha po dobre, spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti, duchovnosti a podobne. Jedine tým sa dosahuje čoraz užšieho spojenia so Svetlom Ducha Božieho.
A toto spojenie je v konečnom dôsledku schopné prepožičať i našej doterajšej pudovosti vyšší rozmer a zušľachtiť ju. Povýšiť ju na úroveň skutočne hodnú človeka, pretože dovtedy, pokým sila nášho spojenia s Duchom neprenikala naším bytím, zostávala i naša telesnosť nevyhnutne iba na čisto pudovej úrovni.
Toto je teda pravá duchovná príčina takzvanej postkoitálnej depresie.
Existuje ale ešte aj druhá príčina, kedy nám naše svedomie signalizuje, že forma a spôsob naplnenia telesného pudu nie je v súlade s výškou bytosti nazývanej človek. Že sme jednoducho formou a spôsobom uspokojenia vlastného pohlavného pudu klesli pod úroveň, na akej máme ako ľudské bytosti v tomto stvorení stáť.
A práve za to, že sme klesli pod vlastnú úroveň nás hryzie svedomie a cítime depresiu. Táto druhá príčina sa prejavuje u citlivejších ľudí po pohlavnom naplnení, spojenom trebárs so sebauspokojovaním, alebo rôznymi inými, ľudí nedôstojnými nemravnosťami.
Existujú však aj jedinci, ktorí sú už natoľko mravne a duchovne otupení, že tieto veci nevnímajú. Avšak tí, ktorí sú ešte schopní vnímať tichý hlas vlastného svedomia sú práve prostredníctvom depresie a rozčarovania po telesnom akte nabádaní svojou najvnútornejšou duchovnou podstatou k tomu, aby sa mravne schopili a k naplňovaniu svojho telesného pudu zaujali ušľachtilejšie a čistejšie stanovisko, ktoré by ich posunulo na stupeň, aký je od nich ako od ľudských bytostí ich Tvorcom vyžadovaný. Lebo človek je v skutočnosti naozaj schopný zachovávať cudnosť aj pri uspokojovaní svojho telesného pudu, a to prostredníctvom zachovávania myšlienkovej čistoty.
Buďme teda ľuďmi vo všetkom, čo robíme a neklesajme pod úroveň zvierat, čoho dôsledkom je u tých, ktorí ešte vnímajú hlas vlastného svedomia pociťovanie depresie, ktorej prežívanie ich upozorňuje na to, aby sa mravne spamätali. Lebo povinnosťou a poslaním každej ľudskej bytosti je, aby kráčala k výšinám Ducha. Toho nevyhnutným ovocím bude radosť, mier, šťastie a plnosť bytia, čo nemôže nikdy dosiahnuť nijakým iným spôsobom.
PS. Text je vyjadrením iba čisto mojich osobných názorov a jeho hlavným účelom je inšpirovať čitateľov k svojim vlastným úvahám o danom probléme.
2024 ©