V tomto článku sa budeme zaoberať neviditeľnou realitou, ktorá má zásadný vplyv na vonkajšie dianie a na to, aký osud nás v budúcnosti postretne. Tieto dve reality sú totiž pevne prepojené a vzájomne sa ovplyvňujú, o čom žiaľ ľudia dneška už takmer nič nevedia, pretože vedieť nechcú, a pretože sa upli len na to najhrubšie, vonkajšie a materiálne.
A aby sme aspoň orientačne prenikli do pochopenia princípu spomínanej, neviditeľnej skutočnosti, povedzme si niečo o stavbách Inkov. Dávni Inkovia nepoužívali pravidelne opracované kvádre, ako napríklad stavitelia egyptských pyramíd. U nich bol každý kameň iný a išlo neraz o bloky obrovskej váhy, postavené vedľa seba i na seba. Nebolo použité nijaké spojivo, ale kamene boli opracované a zasadené jeden do druhého s takou presnosťou, že do spojov medzi nimi nie je možné vsunúť ani hrot ihly. Pri obrovských váhach kamenných blokov ide o niečo neuveriteľné, a dokonca i súčasní odborníci si lámu hlavu, ako to bolo možné dosiahnuť.
Samozrejme, existuje viacero teórií, ako to možné je, a my sa teraz pozrime na jednu z nich. Táto teória hovorí o možnosti spolupráce dávnych Inkov s bytosťami, spravujúcimi prírodné dianie.
Existujú totiž bytosti, nachádzajúce sa v jemnejšej úrovni hmoty, ktoré spravujú všetko, čo v prírode funguje. Majú na starosti rast stromov a kvetov, majú na starosti horstvá, potoky, rieky a moria. Majú na starosti oheň, vzduch, pôdu, horniny, alebo prúdenie vzduchu. Naši dávni predkovia o nich vedeli a nazvali ich škriatkami, vodníkmi, vílami, elfami, gnómami a podobne.
Aby sme pochopili, akým spôsobom z ich pozície bytostí z jemnejšej úrovne dokážu s hmotou pracovať, uveďme si príklad. Príklad vody v jej troch skupenstvách. V tuhom, kvapalnom a plynnom.
Tuhým skupenstvom vody je ľad. Toto skupenstvo je možné prirovnať našej najhrubšej hmote. Ak chceme manipulovať s ľadom, musíme použiť nástroje, ako je sekera, píla, kladivo, dláto a podobne. Ľad sa podobá kameňu a môžu sa z neho stavať príbytky podobne, ako to robia Eskimáci, alebo je z neho možné vytvárať napríklad ľadové sochy.
Ak sa ale voda v podobe ľadu zohreje, zmení sa ľad zo skupenstva tuhého na skupenstvo tekuté. A v tekutom stave sa dá s vodou úplne inak manipulovať. Je tvárlivá a ak z nej napríklad načrieme do vedra, okamžite sa prispôsobí tvaru vedra. A ak ju trebárs nalejem do bazéna, kopíruje a prijíma tvar bazéna.
My ľudia žijeme v najhrubšej hmote, podobnej tuhému skupenstvu vody vo forme ľadu. Avšak spomínané prírodné bytosti žijú v jemnejšej úrovni hmoty, podobnej kvapalnému skupenstvu vody. A práve preto dokážu s hmotou manipulovať oveľa ľahšie.
Aj ľudia majú dve možnosti. Buď uveria že existuje len najhrubšia hmota a budú v nej ťažko pracovať v potu tváre, alebo sa vo svojom rozšírenom chápaní univerza dopracujú k poznaniu existencie jemnejšej úrovne hmoty a k poznaniu bytostí, existujúcich v týchto úrovniach, ktoré svet najhrubšej hmoty spravujú. No a v spolupráci s nimi bude potom možné pracovať úplne iným spôsobom a bez ťažkej námahy, ktorú by nás to inak muselo stáť.
A existuje teória, že práve takýmto spôsobom vznikli stavby dávnych Inkov. Že s hmotnosťou ťažkých kamenných blokov a ich presným opracovaním a osadením jedného do druhého sa pracovalo za pomoci prírodných bytostí ako s ľadom v tekutom stave. Že tieto bloky boli opracovávané tak, ako keď krájame mäkké maslo, alebo keď nalejem vodu do nejakej formy a ona zmrzne a premení sa na ľad.
No a po tomto úvode do problematiky budú čitateľovi oveľa pochopiteľnejšie skutočnosti, súvisiace s vlastnou témou nášho článku o armáde tkáčov nášho osudu. Aj tu začnime konkrétnym príkladom a predstavme si, ako na nejakom filmovom festivale vystupuje známa filmová hviezda z limuzíny na červený koberec, vedúci z ulice do budovy. A koberec lemuje po bokoch špalier nadšených fanúšikov.
Tento obraz však platí vo vzťahu k absolútne každému človeku. Každý z nás je totiž akousi „hviezdou“, ktorá kráča životom po červenom koberci, lemovanom špalierom svojich „fanúšikov“, ktorí sledujú každý náš pohyb a každé naše hnutie.
Tento obraz je obrazom toho, ako to s nami vyzerá v oblasti jemnejšej, neviditeľnej úrovne hmoty. V tejto úrovni stojí každá ľudská osobnosť s jej chcením, s jej myslením, s jej cítením, s jej emóciami, s jej pocitmi, s jej pohnútkami a s celým jej vnútorným životom obklopená armádou neviditeľných bytostí, takzvaných tkáčov ľudského osudu, ktorí neustále, vo dne i v noci sledujú všetko, čo z človeka vychádza.
Každá naša myšlienka, každý náš cit, každé chcenie, každá pohnútka, každý pocit a každá emócia sa v jemnejšej úrovni hmoty okamžite formuje do určitého vlákna. A toto vlákno, ihneď potom ako z nás vyšlo, smeruje do rúk bytostí, stojacich okolo nás. Do rúk tkáčov nášho osudu, ktorí z vlákien tkajú, vytvárajú a formujú koberec nášho osudu.
A tento koberec leží pred nami, tvorí náš osud a my po ňom budeme musieť kráčať. Iba na nás záleží, či obrazce na ňom budú krásne a ušľachtilé, a nám sa bude po ňom dobre a radostne kráčať, alebo naopak, či obrazce na ňom budú škaredé a odpudzujúce, a my po ňom budeme musieť ísť s nepríjemným pocitom, alebo s odporom. To záleží iba na nás a na všetkom tom, čo nás vychádza v podobe jemných, neviditeľných vlákien z nášho skrytého vnútorného života, ale aj z nášho vonkajšieho jednania. Armáda tkáčov osudu, zhromaždená okolo nás všetky tieto vlákna okamžite berie a presne v súlade s nimi a s ich charakterom tká koberec nášho osudu.
Rukami tkáčov je zachytávané všetko dobré, spravodlivé, ušľachtilé, čisté, láskavé a ľudské, čo z nás vychádza, ale tiež všetko nedobré, nespravodlivé, neušľachtilé, nečisté, neláskavé a neľudské, čo produkujeme. A zo všetkých týchto vlákien je tvorený náš osud.
Rukám a pozornosti bytostí, zhromaždených okolo nás, ktoré sme nazvali tkáčmi osudu, teda neunikne nič dobré, ani nič zlé, čo z nás vyjde. Neunikne im ani naše najmenšie vnútorne hnutie, a samozrejme, ani to najväčšie. A všetko toto, čo nie je vidieť hmotným zrakom, a čo sa deje a spriada v úrovni jemnejšej hmotnosti, bude tvoriť našu budúcnosť.
Náš osud nie je teda ničím iným, ako cestou alebo kobercom, ktorý sme si v istom zmysle sami pre seba utkali. A táto neviditeľná realita sa premieta do celkom konkrétnych udalostí v našom reálnom živote, čím sa vzájomne prelína neviditeľná skutočnosť jemnejšej hmotnej úrovne so skutočnosťou fyzickou, vonkajšou a hrubo hmotnou. Nikto z ľudí nemôže uniknúť osudu, ktorý si sám pre seba utkal. Alebo inak a presnejšie vyjadrené, ktorý na jeho pokyn, na základe všetkých jeho vnútorných pohnútok a vonkajších činov utkala armáda bytostí, žijúcich v jemnejšej úrovni hmoty, nazývaných tkáčmi osudu.
A čo je ešte treba zvlášť zdôrazniť je skutočnosť, že po koberci nášho osudu budeme kráčať nie len tu v najhrubšej hmotnosti, ale koberec pokračuje bez prerušenia a úplne kontinuálne aj do jemnej hmotnosti, do ktorej sa dostaneme po odložení nášho fyzického tela. Smrťou sa teda pre nás nič nekončí, ale naďalej a bez prerušenia budeme pokračovať v našej ceste po koberci nášho osudu. Tkáči osudu totiž nepoznajú rozdiel medzi týmto a druhým svetom. Pre nich je to len jedno jediné, kontinuálne a nepretržité bytie, v ktorom sa neustále presne prejavuje a formuje všetko to, čo z nás vychádza. Svet hrubej a jemnejšej hmoty sú totiž len dve rozdielne formy toho istého bytia úplne rovnako, ako sú skupenstvo tuhé vo forme ľadu a skupenstvo kvapalné vo forme tekutiny dvomi rozdielnymi formami a prejavmi vody.
Čo z toho všetkého pre nás vyplýva?
Mali by sme si uvedomiť, sme deň i noc, dvadsať štyri hodín denne obklopení armádou tkáčov osudu, a týmto bytostiam neunikne vôbec nič z toho, čo z nás vyjde. Neunikne im ani naše najjemnejšie hnutie. Nikdy teda nie sme sami, i keď nám sa zdá, že sami sme, a preto si myslíme, že v skrytosti môžeme skĺznuť k svojim najtajnejším nerestiam, vášniam a náruživostiam. Môžeme si však byť stopercentne istí, že všetko toto sa ocitne vo vláknach koberca nášho osudu a my po ňom raz pôjdeme. Raz sa to pre nás stane realitou a my to budeme musieť prežívať. Či už k tomuto prežívaniu dôjde v našom pozemskom živote, alebo na druhom svete, to nehrá vôbec žiadnu roľu.
Poznanie týchto skutočností by nás malo viesť k tomu, aby sme si začali dávať oveľa väčší pozor na všetko, čo akýmkoľvek spôsobom tvoríme, a stali sa v tejto oblasti oveľa zodpovednejší, s výhľadom na dôsledky, aké nám to raz prinesie. Mali by sme preto oveľa viac dbať na kvalitu každej našej myšlienky, citu, emócie, pohnútky, chcenia, pocitu, slova i činu. Mali by sme dbať, aby toto všetko bolo len pozitívne a ušľachtilé, aby z týchto našich vlákien mohol byť utkaný iba koberec, po ktorom je radosť ísť. Aby tento koberec mohol byť pre nás len cestou k šťastiu a mieru.
Preto by sme sa mali držať jednej veľkej múdrej rady, ktorá znie: Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Jedine tak založíte mier a budete šťastní!
PS. Potom zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte a pochopte! Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst. To čo vchádza do úst ide do brucha a vylučuje sa do stoky. Ale to, čo vychádza z úst pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, krádeže, krivé svedectvá a rúhanie. Toto poškvrňuje človeka!“
Evanjelium podľa Matúša
PS.2. Existujú bytosti, ktoré tkajú i koberec osudu každého jednotlivého národa. A existujú bytosti, ktoré tkajú koberec osudu celej našej zeme. No a v súčasnosti ide naša zem a všetci jej obyvatelia po trpkej ceste, ktorú si oni sami pre seba utkali.
2024 ©